Prečo?
blog Filipa Likavčana
Kategórie
- Bužamó
- Čo sa inde nezmestilo
- Čo som zažil
- Duma bratislavská
- Fígle
- IT
- Pekné na svete
- Politika
- Slovensko
- Všimol som si
- Zaujímavosti
Vyhľadávanie
Toto si pozrite
- Rodinkárstvo v štátnej správe
- Matka detí Holocaustu
- Pomoc ženám, ktoré prežívajú nechcené tehotenstvo
- Monitoring bratislavských náckov
- Stop diktátorovi Lukašenkovi!
- Zločiny komunismu v obrazech
- Sloboda voľby
- Einsteinové výroky
Blogy, ktoré čítam
Stránky, ktoré čítam
Zvalcujte to rýchlo a bezbolestne
Asi došlo k veľkému omylu. Hej vy, čo sedíte v tom valci, viete čo robíte? Nevalcujete len jednu z mnohých ciest, valcujete svojich. Ja viem, že máte rodinu, musíte ich živiť a z ničoho Vás neviním. Chápem to. Len Vás prosím, robte to najlepšie ako viete. Poctivo a odborne.
Nech je tá smrť našeho sebavedomia a istôt rýchla a bezbolestná. Vy, jednoduchý človek, ste si možno nikdy nemysleli, že budete konať veľmi dôležité skutky. A vidíte. Vaše meno sa síce nespomína v televízií, ale to nevadí. Vy ste človek od fachu. Smutné je, že robota, ktorú máte rád, je zneužitá a dokopaná k tomuto hnusnému skutku. Ešte raz, z ničoho vás neobviňujem.
Veď, kto môže obviniť policajta, čo vykoná súdom nariadený trest smrti? Len dodržiava zákony. Kto môže obviniť Vás, pán vo valci, čo vykonávate nariadenia svojho šéfa? Veď šéf len nedodržiava zákony.
Hitlerove zaokrúhľovanie sa môže naučiť každý
Zakaždým, keď si nejakým spôsobom pripomeniem druhú svetovú vojnu, mám akési nutkanie preniesť sa v čase a ocitnúť sa na niektorej z dobových fotografií. Vidieť na vlastné oči obrovské ambície a túžbu po pomste prvou svetovou vojnou potupeného nemeckého národa. Vidieť rozprávkovo zlé dôsledky pohľadu na svet, ktorý neráta s individuálnym človekom a zaokrúhľuje ľudstvo na národy a rasy. Bez zvyšku.
Zakaždým, keď počúvam o tých zverstvách, v duchu zatínam päste a nadávam. Potom sa ukľudním a rozmýšľam nad tým, ako by vyzeral môj život, keby som sa narodil v roku 1922. Mohol by som byť synom nemeckého politika, židovského obchodníka, poľskej matky, slovenského robotníka, britského úradníka. Nie som zlý človek. Mám rád svoju rodinu, národ, zvyky a podporujem tých, čo ich obhajujú.
Druhá svetová vojna je pre mňa veľkým mementom. Jeden z najväčších odkazov pre môj život spočíva v tom, že som zodpovedný za to, koho podporím. Hydraulika moci funguje. Malé a slabé hlasy môžu zdvihnúť veľké veci a je potrebné si dať pozor, aby nás nakoniec nerozpučili, prípadne nezačali so zaokrúhľovaním. A aj dnes je veľa tých, ktorým prekážajú desatinné miesta v spoločnosti.
Sledujem fotky, vpíjam sa do nich a do morku kostí si predstavujem smútok, hanbu, strach či bolesť ľudí na nich. Predstavujem si však aj hrdosť, radosť, pýchu a ambície, pretože na smútok ma nikto lákať nebude. S hrdosťou, radosťou, pýchou a ambíciami sa stretávam na každom kroku, a preto si dávam pozor.
Ak budete mať príležitosť, pozrite si nacistický propagačný film Večný žid (Der Ewige Jude). Veľmi poučná exkurzia do počiatkov mediálnej manipulácie. Prípadne si pozrite stránku o druhej svetovej vojne s množstvom obrázkov, zvukov a videí.
Prečo ŠTB straší aj dnes?
Karel Ilja Dvořák na svojom blogu opisuje príbeh svojho priateľa, ktorý je uvedený v spisoch ŠTB ako agent a pritom ním v skutočnosti nebol. V nadpise kladie otázku, či veríme zoznamom ÚPN. Moja odpoveď je áno aj nie. Táto otázka je totiž dvojzmyselná, pretože zasahuje do dvoch rovín problematiky.
Rovina A
Prvou rovinou je historická hodnovernosť dokumentov ŠTB. Sú dokumenty, ktoré ÚPN zverejňuje naozaj 15 a viac rokov staré a pochádzajú všetky z dielne ŠTB? Nemám dôvod predpokladať, že ÚPN chce manipulovať s históriou a preto moja odpoveď na tieto otázky je áno. V tomto kontexte na otázku K. I. Dvořáka odpovedám tiež áno a dodávam, že verím, že ÚPN verne rekonštruuje dobové dokumenty - kus histórie. Je to záslužná a potrebná práca.
Rovina B
Druhou rovinou je obsahová hodnovernosť dokumentov ŠTB. Sú v dokumentoch úmyselné, či neúmyselné chyby? Je možné, že ŠTB straší slušných občanov SR ešte aj 15 rokov po svojej inštitucionálnej smrti? Áno, je to možné. Medzi tisíckami ľudí, ktorí sa ocitli v spisoch sa určite nachádzajú aj omyly, či účelové manipulácie s cieľom škodiť. Takéto prípady je takmer nemožné zistiť, a tak sú bohužiaľ aj nevinní ľudia označení za zloduchov. V tomto kontexte teda na otázku K. I. Dvořáka odpovedám nie a dodávam, že hodnovernosť spisov ŠTB nie je stopercentná.
Omyly
Rovinu A by som nazval historickou a rovinu B obsahovou. Kto je zodpovedný za kvalitatívnu úroveň týchto dvoch rovín? Za prvú ÚPN, za druhú ŠTB. Je teda omylom napádať ÚPN za prácu ŠTB. Z toho vyplýva, že ÚPN nemôže niesť zodpovednosť za obsah spisov, a teda ich nemôže ani meniť, nanajvýš ich môže interpretovať a tútu interpretáciu k nim prikladať. Ich zmena by totiž bola falšovaním historického dokumentu, ako trefne poznamenal Gepi v diskusii k spomínanému článku.
Ďalší omyl ide na vrub ÚPN. Technickú stránku pripomínania pamäti zvládol perfektne. Horšie je to však z vysvetľovaním obsahu. Dávno pred zverejnením prývch spisov malo byť každému z nás vysvetlené, že z dokumentačnej práce ÚPN sa nedá automaticky vytvoriť nástroj hodnotenia ľudí. Kedže vinník (ŠTB) už de jure neexistuje, malo byť taktiež jasné, kde môže človek žiadať o prešetrenie a akým spôsobom sa môže rehabilitovať. Nevinní by mali nástroj na očistu, a tí z maslom na hlave by utekali kade ľahšie.
Masturbácia a ryžový papier
Chodiť po ryžovom papieri je náročné. Dokáže to len skúsený šaolin.
Pred časom som v televízii pozeral seriál Kung fu: Legenda pokračuje. Popri bežnej akčnej zápletke je v ňom ukázaný aj človek, ktorý musí na svojej ceste k dokonalosti zdolávať v prvom rade seba samého. Spomedzi všetkých si najlepšie pamätám scénu s ryžovým papierom, po ktorom mal šaolin prejsť. Bola to jedna z mnohých skúšok a jej náročnosť spočívala v tom, že papier bol veľmi jemný, a preto ho poškodilo aj nepatrné pootočenie chodidla. Bez tvrdého tréningu zameraného na pochopenie svojho tela a jeho ovládania skúšku nie je možné zvládnuť.
Iste aj mnohých z Vás zaujal tento seriál a spoločne sme sa nadchýnali nad pevnou vôľou odvážnych šaolinov – nad ideálmi harmónie, poznania seba samého a svojho konania, harmónie tela a ducha. To bolo dávno, medzitým sme vyrástli, zistili sme, že získať čierny opasok z karate je náročné, začali sme študovať na VŠ, oženili sme sa, našli sme si prácu a... pre mnohých z nás ideály zostali v seriáli z puberty. Nie, nikoho neobviňujem z toho, že sa stal bezcharakternou sviňou, ale ruku na srdce - kde je to odhodlanie meniť svet, správať sa vždy ako Old Shatterhand a Winetou, biednym pomáhať, seba zoceľovať? Fajčíme, nie však fajky mieru...
No a takto si žijeme, zbožňujeme články Petra Moskaľa, ktoré sa v nás snažia (okrem iného) nájsť dobro minulosti aj súčasnosti, no a... diskutujeme. Napríklad o takej masturbácii.
Masturbácia? Áno, pamätám si, ako som s ABC otvoreným na stránke s rubrikou Bibi radí dobehol za mamou a spýtal som sa jej: „Mami, a čo je to tá onania?“ Bol som pripravený na všetko, po tom, čo som asi ako 8 ročný zistil, že maminka sa pred ockom predsa len musela vyzliecť, aj keď som rok pred tým svätosväte tvrdil kamarátovi opak v zdravom rozhorčení z vyzlečených žien na erotických obrázkoch, ktoré mali v tom čase martinskí vodiči polepené v autobusoch. Nepamätám si presnú odpoveď mojej múdrej mamy, ale isto mi popri suchej definícii pojmu onania odovzdala aj jej názor formovaný jej vierou.
A ten sa mi páčil a páči sa mi dodnes a nielen to, súhlasím s ním. Verím, že ľudská sexualita má svoj zmysel a poslanie. Jej poslaním je doslova prilepiť k sebe dvoch ľudí, ktorí sa milujú a umožniť veľmi príjemným spôsobom pokračovať v existencii ľudstva. Zmysel teda vidím v zjednocovaní sa. Preto nesúhlasím s postojmi Tomáša Abaffyho, ktorý vo svojom článku „Masturbujem. Často a rád“ vykresľuje sexualitu len ako potrebu a v tomto duchu prezentuje svoj pohľad na masturbáciu.
Z diskusie pod jeho článkom vyplýva, že väčšina diskutujúcich súhlasí s jeho zvieracím poňatím sexuality v zmysle, keď potrebujem močiť, močím, keď sa potrebujem vysemeniť, onanujem. A to už nevravím o tom, že Tomáš sa okrem prezentovania vlastného názoru uchyľuje k arogantnému urážaniu kresťanov, ľudí s iným pohľadom na vec, cirkvi a že vlastný názor stavia do roviny absolútnej pravdy. Táto forma len dokresľuje drsnosť obrazu sexuality ako nám ju prezentuje Tomáš. Ja, mne, mi...
Tomáš, skús na chvíľu odložiť predsudky voči cirkvi a predstav si ju ako televízny seriál. Popri bežnej akčnej zápletke je v ňom ukázaný aj človek, ktorý musí na svojej ceste k dokonalosti zdolávať v prvom rade seba samého. Predstav si scénu s ryžovým papierom, po ktorom chce človek prejsť. Je to jedna z mnohých skúšok a jej náročnosť spočíva v tom, že papier je veľmi jemný, a preto ho poškodí aj nepatrné pootočenie chodidla. Bez tvrdého tréningu zameraného na pochopenie svojho tela a jeho ovládania skúšku nie je možné zvládnuť.
Už veľakrát som ten papier roztrhal a ešte veľakrát ho roztrhám, ale vždy znovu sa budem snažiť po ňom prejsť bez ujmy.PS: Tomáš, všetko najlepšie k meninám. ;-)
Politika, náboženstvo, sex a rodinné spory
Diskutovanie je jedna z najčastejšie vykonávaných ľudských činností. Keďže sme omylní ľudia, tak pri tom robíme veľa chýb. Tie sú príčinou nedorozumení, sporov a častokrát aj urážok a hnevu. Nehovorím teraz o vášnivej diskusii, keď diskutéri zastávajú odlišné názory. Veď iskrivá diskusia plná argumentov a rivality napĺňa jej pravú podstatu. Ako som sa ja postupne učil diskutovať sa dočítate v tomto príspevku.
Diskutovať som začal v puberte. Pamätám si, keď som si jedného dňa uvedomil, že ak chcem niečo dosiahnuť, tak nemá význam hystericky kričať a hádať sa. Od tej chvíle začali pre mojich rodičov ťažké časy. Už ma nemohli len tak uzemniť s tým, že som drzý. Museli so mnou diskutovať. Hodiny strávané tým, že som sa ich snažil presvedčiť, že môžem byť vonku o štvrťhodinu dlhšie boli zdanlivo strateným časom. Dali mi však veľmi cenné základy pravidiel diskusie a ja som sa postupne učil, čo si môžem dovoliť a čo nie. Rodičom za to ďakujem a musím uznať, že to zvládli dobre.
S diskusiou o politike a spoločnosti som začal na strednej škole. So spolužiakmi sme taktiež dokázali dlho diskutovať a obhajovať svoje vznikajúce politické názory. Pamätám si na predvolebné leto 1998, keď sme na mítingoch obzvlášť vášnivo diskutovali s priaznivcami ale aj odporcami „našej“ strany. Dobrú spomienku mám na jedného známeho, dnes už poslanca NRSR, Stanislava Janiša, ktorý diskutoval so starším zástupcom druhej strany vtedajšieho bipolárneho politického spektra. Snažil presvedčiť tohto dôchodcu o tom, že má pravdu. Neviem, či sa mu to podarilo, ale veľmi dobre si spomínam, že keď sa lúčili, odchádzajúci starý pán vôbec nevyzeral nenávistne. Ak si pamätáte, tak v tej dobe to bol priam zázrak. Pre mňa to bol ďalší dôkaz toho, že dobrá diskusia je potrebná pre pokojný a zmysluplný život.
Po príchode na vysokú školu a získaní prístupu k internetu sa predo mnou otvorili netušené možnosti. Ako prvé si ma získali inernetove chaty, kde som trávil celé dni a noci a rozprával som sa o všetkom možnom. Popri množstve jalových rečí som bol občas konfrontovaný so svojím názorom, a tak som diskutoval. Medzi najčastejšie témy patrili politika, náboženstvo, sexualita a rôzne morálno-etické problémy. Zas a znovu som sa utvrdzoval v tom, že aj ľudia s rozdielnými názormi dokážu inteligentne diskutovať. Od chatov som postupne prechádzal na diskusné servery, e-mailové skupiny a weblogy a zatiaľ posledným krokom je môj príchod na blogy SME, kde chcem ďalej pokračovať v diskusii.
Pôvodne som chcel napísať príspevok o chybách, ktoré som si všimol v diskusii na jednu aktuálnu politicko-spoločenskú tému, ale o tom snáď niekedy nabudúce. Počas tých rokov som totiž objavil niekoľko chýb, ktoré robíme pri diskusii, a preto by som sa s Vami chcel o tom porozprávať.