Dva príbehy o budúcnosti internetu na Slovensku. Ktorý sa naplní?
Slovensko – internetový líder
Začiatkom roku 2005 sa vláda Mikuláša Dzurindu pustila do ďalšieho veľkého rozvojového a reformného projektu. Po rokoch stagnácie v oblasti internetu si za svoj cieľ stanovila vyspelú informačnú spoločnosť a začala robiť rázne kroky na jeho naplnenie. Ako prvé vzniklo ministerstvo informatiky. To v priebehu dvoch mesiacov vypracovalo stratégiu rozvoja internetu na Slovensku. Následne, po sérii schválených zákonov, sa začalo s napĺňaním odvážnych zámerov vlády. Dnes, v roku 2010, môžeme s istotou tvrdiť, že bez týchto opatrení by sa Slovensko nikdy nestalo internetovým lídrom v strednej Európe.
Aká bola stratégia?
Medzi prvé reformné zákony patrili zákony o prístupnosti informácii na internete. Tieto stanovili pravidlá, ktoré musí spĺňať každá webstránka, dokument a e-mail verejnej inštitúcie. V priebehu jedného roka sa inštitúcie museli prispôsobiť a stránky sa stali prístupné nielen majoritnej časti obyvateľstva, ale aj ľudom s rôznymi postihnutiami a používajúcim rôzne technické prostriedky. Od polovice roku 2005 sa začal vytvárať jednotný centralizovaný informačný systém. Ten poskytoval informácie a služby všetkých verejných inštitúcií priamo, alebo poskytoval odkaz na ich zdroj.
Od roku 2006 sa na všetkých úrovniach štátneho aparátu postupne prechádzalo z klasického poskytovania služieb na elektronické. Ministerstvo informatiky vytváralo legislatívny rámec tohto procesu a v spolupráci s odborníkmi navrhovalo jeho realizáciu.
Ministerstvo informatiky v spolupráci s ostatnými ministerstvami pripravilo motivačné programy pre rôzne skupiny ľudí. Program “Bystrá hlava” podporoval študentov stredných a vysokých škôl pri realizácii ich nápadov súvisiacich s využívaním internetu v živote. Program “E-obchod” podporoval malých a stredných podnikateľov, ktorí sa rozhodli využívať internet nielen na publikovanie informácií, ale aj na aktívne poskytovanie služieb. Podporný program “E-úrad” motivoval zamestnancov úradov, aby prinášali inovatívne nápady na zlepšovanie ich služieb. Na prechodné obdobie boli schválené rôzne zvýhodnenia pre prevádzkovateľov internetových kaviarní, bola znížená daň z pridanej hodnoty za výpočtovú techniku, internet bol zavedený a zadarmo sprístupnený v každej knižnici, boli vytvorené verejné informačné terminály na každom úrade a bolo zrealizovaných ešte mnoho ďalších opatrení.
Výsledok sa dostavil v priebehu troch rokov. Čoraz viac ľudí začalo využívať nový prístup k štátnemu aparátu, a to nielen na verejne prístupných miestach, ale aj z domácností, ktoré privítali množstvo nových služieb, či už vo verejnom alebo súkromnom sektore. Výrazne klesla miera byrokracie a korupcie na úradoch. V roku 2009 Slováci kúpili viac počítačov ako v období od roku 2000 do roku 2004 dohromady. Malí lokálni poskytovatelia internetu, ktorých zo začiatku podporoval štát, stiahli cenu pripojenia na prijateľnú úroveň, takže v roku 2008 podiel domácnosti s prístupom na internet dosiahol úroveň vyspelých krajín Európy. Podľa prieskumov v roku 2010 je využitie internetu na Slovensku nasledovné: služby 24%, informácie 31%, zábava 45%.
Slovensko – internetový outsider
Začiatkom roku 2005 miera informatizácie Slovenska viditeľne zaostávala za ostatnými krajinami EU. To sa najlepšie ukazovalo v miere využívania internetu v domácnostiach. Zodpovední predstavitelia sa snažili tento nepriaznivý stav zmeniť. Do škôl sa kúpili výkonné počítače s pripojením na internet. Vláda podporovala kúpu počítačov u obyvateľov jednorazovým finančným príspevkom, v prípade, že sa človek zaviazal, že bude pripojený na internet aspoň tri roky.
V rokoch 2006 až 2008 sa naozaj na internet pripojilo veľké množstvo domácností a v tomto ukazovateli Slovensko dobehlo vyspelé krajiny Európy. Po čase však mnoho domácností pripojenie na internet zrušilo, pretože im neposkytoval informácie, ktoré očakávali. Internet na Slovensku bol stále len otázkou zábavy a osobnej komunikácie. Vláda spravila veľmi málo pre to, aby napríklad vzrástla úroveň služieb poskytovaných štátnym aparátom, nespravila nič pre to, aby stúpla kvalita poskytovaných informácii a aby uľahčila občanom ich vyhľadávanie.
Preinvestované miliardy do počítačov a jednorazových nesystematických dotácií boli v ostrom protiklade napríklad s daňovým zaťažením malých internetových kaviarní, vysokými cenami za internet a v tomto svetle sa javia ako premrhané peniaze, ktoré sa dali využiť omnoho lepšie. Presne ako hovorí ľudová múdrosť: “lepšie je naučiť ľudí chytať ryby, ako ich stále rybami kŕmiť”.
Výsledok na seba nenechal dlho čakať. Zatiaľ, čo v okolitých krajinách ľudia veselo komunikovali s úradníkmi cez internet, na Slovensku aj v roku 2010 vládla byrokracia a korupcia, elektronický obchod stagnoval a miera informatizácie neprekročila svoj tieň z roku 2005.
Narodil som sa, potom som si začal užívať detstvo a dnes, keď mám na krku dva krížiky a pomaly končím vysokú školu, začínam rozmýšľať, čo mi vlastne dali tie roky strávené v školských laviciach. Dokázala ma škola pripraviť na život? Doteraz som v nej strávil veľa času a preto si myslím, že toto je opodstatnená otázka. Isteže, život je široký pojem, ktorý sa nedá obsiahnuť v krátkom príspevku, a tak by som sa chcel zamerať na jednu konkrétnu oblasť, najlepšie vyjadrenú otázkou: „Ako ma škola pripravila na získavanie a analýzu informácií?“
Súčasná doba má prívlastok informačná. Informácie sa len tak hemžia okolo nás a je čoraz ťažšie vyznať sa v tom, čo je pravda a čo výmysel. Každý má možnosť spraviť si webstránku a na nej publikovať svoje názory, z televízie sa na nás rútia rôzne politické a odborné diskusie, reklama nás na každom kroku presviedča o správnej voľbe, ekologické organizácie nás presviedčajú o nesprávnosti voľby, farmaceuti hučia do lekárov, rôzni náboženskí vodcovia do davov, celebrity píšu kuchárske knihy a memoáre. Kto sa v tom má vyznať?
Niekedy mi žiaci a študenti na slovenských školách pripadajú ako kocka cukru. Obsahujú veľa vedomostných kalórií, správne zoradených a kategorizovaných, vyhrávajúcich súťaže s kockami z iných štatov, ale keď ich hodíte do vriaceho sveta, tak sa rozpustia, splynú a častokrát stačí, aby si nejaký chytrák zobral správnu lyžičku a dostane ich tam kde chce.
Niet sa čo čudovať, že na popredných miestach v rebríčkoch dôveryhodnosti politikov sú populisti, že človeku stačí byť v správnej televízii na to, aby sa stal celebritou a že hromadne kupujeme slanú vodu, údajne proti vodnému kameňu. Tlačíme do hláv množstvo učiva, ale nikto nás neučí ako odhaliť základné rétorické finty. Nikto nás neučí používať viacej zdrojov pri hľadaní informácií. Načo aj? Však na konci roka stačí odovzdať čitateľský denník a naučiť sa Mor ho.
Som presvedčený, že keby sa na školách venovalo viac času umeniu diskutovať, mnoho vecí by to pozitívne ovplyvnilo. Minimálne by si politici nemohli dovoliť používať podpásové argumenty, ak by sa nechceli strápniť.