Prečo?
blog Filipa Likavčana
Kategórie
- Bužamó
- Čo sa inde nezmestilo
- Čo som zažil
- Duma bratislavská
- Fígle
- IT
- Pekné na svete
- Politika
- Slovensko
- Všimol som si
- Zaujímavosti
Vyhľadávanie
Toto si pozrite
- Rodinkárstvo v štátnej správe
- Matka detí Holocaustu
- Pomoc ženám, ktoré prežívajú nechcené tehotenstvo
- Monitoring bratislavských náckov
- Stop diktátorovi Lukašenkovi!
- Zločiny komunismu v obrazech
- Sloboda voľby
- Einsteinové výroky
Blogy, ktoré čítam
Stránky, ktoré čítam
Ako vytrhnúť slovenskej politike političku
Blížiace sa prezidentské voľby rozhýbali úvahy o kandidátoch na túto úradnícko-reprezentačnú funkciu. Prezident má byť nestranícky, čiže de facto nemá mať politický názor. Zjednodušene povedané má byť úradník podpisujúci zákony a reprezentant štátu prijímajúci návštevy. Ak má byť úradnicko-reprezentačná funkcia prezidenta dobre realizovaná, musí ju zastávať človek, ktorý sa osvedčil ako dobrý úradník a reprezentant.
Nepochybujem, že Iveta Radičová by ako prezidentka bola vhodnou reprezentačnou osobnosťou. Možno by sa ako úradníčka nudila, ale ani v tomto nemám obavy. Nadstraníckosť by jej nerobila veľké problémy, konečne by bol prezidentom nekomunista, atď. So všetkými týmito argumentami súhlasím. Avšak… Iveta Radičová je politička s veľkým potenciálom, ktorá má viacero atribútov, ktoré ju predurčujú na politický úspech v jej vlastnej strane ale aj mimo nej. Je žena, čím spontánne imponuje ženám bez ohľadu na politické preferencie a nespontánne imponuje rôznym “equal” agentom a agentkám. Je odborníčka, čo jej oprávnene dáva punc autority, znovu nadstraníckej. Nemá jazvy z minulosti, nebola komunistkou pred rokom 1989 ani “sociálnym netvorom” pred rokom 2006. Nie je len politickou celebritkou “do počtu”. Dokáže jasne a zrozumiteľne formulovať svoje predstavy, pričom využíva odborné zázemie a nie len populistické emócie. V neposlednom rade je to sympatická a šarmantná osoba. Prirodzeným dôsledkom je, že sa v SDKÚ za krátky čas stala jednou z vedúcich osobností a je taktiež medzi najpopulárnejšími osobnosťami slovenskej politiky. Patrí k hŕstke tých politikov a političiek, ktorých ľudia vnímaju najprv ako autority a až na druhom mieste si všímajú ich politické plavky.
V snahe zaujať občana má opozícia v zásade tri možnosti. Prvou je šikovná opozičná politika spočívajúca v dôslednej a zrozumiteľnej kritike všetkých prešľapov vlády. Druhou je prinášanie vlastných nápadov a mravenčia osvetová práca pri získavaní podpory verejnosti. Treťou je populizmus.
Konfrontačných politikov ma opozícia dostatok. Momentálne síce pôsobia ospalým dojmom, ale keď sa krátko pred voľbami zobudia, dokážu motivovať skalné jadrá. Ani o populistov nie je v opozícii núdza. Osobností, ktoré sú schopné pri oslovovaní voličov presahovať rámec vlastnej politickej strany a neskĺzavajú do populizmu, má však opozícia ako Ikores štátnych zákaziek. Len zopár. V SDKÚ je takou osobnosťou Iveta Radičová, čo ukázali posledné parlamentné voľby a ukazujú to aj prieskumy popularity.
Prirovnaním k armáde, ak ju opozícia odloží do čestnej vojenskej funkcie ďaleko od frontu, stratí významného veliteľa v bojovom poli. Opozícia ma na výber z viacerých politikov, ktorí sa osvedčili ako dobrí úradníci, dobre reprezentovali Slovensko z titulu svojej funkcie a už nemajú (alebo nikdy nemali) potenciál presahovať rámec vlastnej strany. Takíto politici vystupujú v politickom zápase ako úradníci. Neprinášajú vlastné témy, nie sú konfrontační, ale poctivo plnia svoje (úradnícke) úlohy v straníckych aparátoch.
Prezidentská funkcia je najvyššia karierna priečka pre aktívneho politika a Iveta Radičová je ešte príliš mladá a príliš aktívna na to, aby ju opozícia dobrovoľne vyradila z politického zápasu. Hlavný politický zápas sa totiž neodohráva pri prezidentských voľbách, ale pri parlamentných. Nečudoval by som sa keby Radičovú za prezidentku podporil aj SMER. Je totiž v ich záujme, aby insitná sociálne cítiaca Tomanová stratila konkurenciu v podobe obľubenej Radičovej.
Diktatúra v hlavičke
V týchto dňoch veľa rozmýšľam o sociálnom cítení, hyenách a slobode. Motivovala ma k tomu aktuálna kauza pridelenia dotácie pre akési sociálne centrum.
Sociálnemu cíteniu ma doteraz najlepšie učila moja rodina. Mama pracuje ako opatrovateľka starých ľudí, otec navštevuje starých ľudí vo farnosti a moja teta venovala desaťtisíce a kvantum času na to, aby sa jedna matka so štyrmi deťmi mohla postaviť na nohy a slušne žiť. Mama zo svoju obetavú prácu dostáva zopár drobných, otec to robí vo svojom voľnom čase a teta dala svoje peniaze. Toto je pre mňa sociálne cítenie - dať niečo z vlastného a zároveň si plniť všetky povinnosti.
Potom sú tu metresy (čítaj sociálne pracovníčky) sediace na úradoch, blahosklonne prijímajúce smrteľníkov, ktorí prišli opáčiť sociálne služby štátu. Tieto "tety" možno niekedy pred tridsiatimi rokmi mali úprimnú snahu zmeniť svet, ale dnes sú už len cynickým zvyškom niekdajšej naivity. Sedia o jednu až päť úrovní vyššie nad obyčajným plebsom a so sociálnym cítením sa stretávajú už len na papieroch. Tie roky v nich vybudovali závislosť, nič iné nevedia a preto sa zubami nechtami držia svojich zbytočných miest. Komplex zbytočnosti vytesnili vsugerovanou myšlienkou, že bez nich neexistuje sociálne cítenie. Závisťlosť.
Jedna z týchto tiet to dotiahla na ministerstvo a jej komplex môže mať zničujúce následky pre môj majetok a slobodu. To, že sa chystá znárodniť moje dôchodkové úspory je ešte ten menší problém. Horšie je, že jej šéf tu zavádza maniere, z ktorých mi je ako slobodnému človeku nevoľno.
Je smiešny a keby čítal tento článok, tak ho zrejme trhá od zlosti, že ma nemôže umlčať, zdiskreditovať, nakydať na mňa, alebo odo mňa odviesť pozornosť. Teda zatiaľ nie a snáď taká doba už nepríde. Tento smiešny zamračenec sa snaží umlčať novinárov a okrikuje ich ako omylom z kancelárie vykuknuvšia vyššia sociálna pracovníčka okrikuje nezorientovaného debila (čítaj občana).
Nepáči sa mi, keď sa zamračenec na oficiálnej tlačovke snaží diskreditovať názorového oponenta videonahrávkou, ktorú mu nejaký služobník (dúfam, že nie štátny) vyňuchal. Nezaujíma ma, kto zo svojich súkromných peňazí pozval novinárov na lyžovačku. Ak sú toto praktiky politicky najsilnejšieho muža krajiny, tak sme o krok bližšie k totalite.
Ja byť novinárom, kašlem na Privilégium a pustím sa do tej hlavičky. Aj keď, na druhej strane, za rozbor by stálo aj narcistické umiestnenie fotky riaditeľky Privilégia na úvodnú stránku.
Rožky nech predávajú pekárne
Vážený pán minister kultúry Maďarič,
so záujmom som si prečítal o návrhu Vášho ministerstva, zriadiť nový úrad, ktorý bude stáť asi niekde v Bratislave a 70 miliónov ročne. Pán minister, všimli ste si, že na Slovensku už máme úrady, ktoré naháňajú ľudí, aby prispievali na štát a na jeho služby verejnosti? Voláme ich daňové úrady. Krátky popis hovorí, že daňové úrady vyberajú dane, ktorým sa nikto živý nevyhne, zatiaľ čo Váš úrad bude vyberať koncesionárske poplatky, ktorým sa nikto živý nevyhne. Ak teda máme prispievať na STV a SRO, nekomplikujte to, veď na dane sme si už zvykli.
Má vôbec existencia STV a SRO v ich dnešnej podobe zmysel? O bombardovaní sa dozvieme skôr z ľubovoľného neštátneho rádia, ktoré bude hlásiť zápchy na zbombardovanej diaľnici. Na pozeranie filmov slúžia kiná, DVD-čká a televízne stanice, ktoré, čuduj sa svete, na Slovensku existujú a darí sa im veľmi dobre. Medzi ďalšie zbytočné služby verejnosti, ktoré poskytujú STV a SRO patria: predpoveď počasia, reklamy, telenovely, reality-show, zábavné programy a komediálne seriály. Asi sa pýtate, čo mám proti telenovelám. Predstavte si, že existuje štátna inštitúcia, ktorá predáva rožky (pán Fico, neslintajte). Chápete? V STV sú tými rožkami telenovely. Je to zbytočná verejná služba, ktorú na lepšej úrovni poskytujú iní a je nezmysel platiť verejnú inštitúciu, ktorá ponúka zbytočné služby. (Nezmysel je niečo, čo by ste neurobili vo svojom byte.)
Môj návrh riešenia je jednoduchý. SRO a STV sa premenujú na Jednotný informačný systém obyvateľstva (JISO) a ten prejde pod správu ministerstva vnútra. Bude slúžiť ako informačný kanál v čase občianskej vojny, výbuchu atómovej elektrárne a živelných pohrôm. V čase pokoja bude vysielať kultúrne programy, ako sú záznamy z koncertov, prípadne nekultúrne programy ako sú záznamy z rokovaní NRSR. To je všetko. Rožky nech predávajú pekárne.
Reagujem na článok Za STV a rozhlas má platiť každý.
Dotovanie mobilných telefónov - výzva 3. štvrťročnice
Vláda bude dotovať kúpu mobilného telefónu. Občan, ktorí si vyberie službu s minimálne 200 voľnými minútami, dostane príspevok na mobilný telefón vo výške 1024 Sk a dva roky bude dostávať 256 Sk mesačne na zaplatenie časti účtu. O dotáciu môžu požiadať len tí, ktorí ešte telefón nevlastnia a majú lekársky potvrdené, že nie sú hluchí. Občanom, ktorí nebudú k 1. januáru 2007 vlastniť mobilný telefón, vláda zaplatí aparát podľa výberu a predplatí každému 450 miliónov voľných minút. Občania, ktorí nebudú vlastniť telefón k 1. januáru 2008, nech pošlú svoju adresu a celá vláda sa vyberie kolenačky na púť k ich bydlisku, aby ich presvedčila, že štát potrebuje pripojeného každého. Každý občan nad 4 roky, ktorý nebude vlastniť mobilný telefón po 1. januári 2009 bude zaradený do kultúrneho dedičstva SR a stane sa príjemcom dotácie, ktorá mu bude kompenzovať náklady spojené s nevyužívaním mobilného telefónu.
Slovenská republika tak splní bod o vysporiadaní otázky mobilného pripojenia občanov, mobilnej kulturnej diverzity a rannofeministických mobilných hnutí programu Európskej únie Drakom 2010 (Draho a komplikovane – dajme 20 za 10). Okolité štáty očakávajú, že dobehnú Slovensko v kritérii DB-KSEU-it (dotačnej blbosti krajne socialistickej EÚ v oblasti IT) až okolo roku 2012.
Vrátiť nemorálne peniaze
Keď skrachovali pyramídové nebankové subjekty, mnohí ľudia prišli o peniaze. Róbert Fico dostal do programového vyhlásenia vlády odškodnenie poškodených. Všetci sa tak poskladáme na tých, ktorí s vidinou ľahkého zisku išli do risku, bohužiaľ bez zisku. Predpokladám, že o týchto klientoch sa bude ešte veľa diskutovať, keď príde odškodnenie na pretras do vlády.
Prečo sa však nehovorí o tých, ktorí na tom získali? Dnes už je predsa jasné, že peniaze získali na úkor tých, ktorí ich stratili. Majú vôbec morálne právo nechať si tieto peniaze? Navrhujem, aby vláda vytvorila možnosť vrátiť nemorálny zisk. Napríklad na špeciálny účet Fondu národného majetku. Z takto získaných peňazí by sa mohli odškodňovať poškodení.
Vyšetrovateľ má kompletné záznamy podvodných spoločností. Technicky by preto nebol problém spätne vynútiť vrátenie peňazí z nereálnych úrokov. Je na právnikoch, aby posúdili, či nie je protiprávne odňať niekomu majetok, ktorý nadobudol nelegálnou činnosťou niekoho iného.
Ak však ľudomilcom zo SMERu ide o spravodlivosť, nech minimálne zriadia účet na dobrovoľné vrátenie peňazí a média nech jednoznačne odsúdia ponechanie si nemorálnych peňazí.