Go to content Go to navigation Go to search

Prečo?
blog Filipa Likavčana

Kategórie

Vyhľadávanie


Toto si pozrite

Blogy, ktoré čítam

Stránky, ktoré čítam




Diktatúra v hlavičke

4. august 2007, 17:57

V týchto dňoch veľa rozmýšľam o sociálnom cítení, hyenách a slobode. Motivovala ma k tomu aktuálna kauza pridelenia dotácie pre akési sociálne centrum.

Sociálnemu cíteniu ma doteraz najlepšie učila moja rodina. Mama pracuje ako opatrovateľka starých ľudí, otec navštevuje starých ľudí vo farnosti a moja teta venovala desaťtisíce a kvantum času na to, aby sa jedna matka so štyrmi deťmi mohla postaviť na nohy a slušne žiť. Mama zo svoju obetavú prácu dostáva zopár drobných, otec to robí vo svojom voľnom čase a teta dala svoje peniaze. Toto je pre mňa sociálne cítenie - dať niečo z vlastného a zároveň si plniť všetky povinnosti.

Potom sú tu metresy (čítaj sociálne pracovníčky) sediace na úradoch, blahosklonne prijímajúce smrteľníkov, ktorí prišli opáčiť sociálne služby štátu. Tieto "tety" možno niekedy pred tridsiatimi rokmi mali úprimnú snahu zmeniť svet, ale dnes sú už len cynickým zvyškom niekdajšej naivity. Sedia o jednu až päť úrovní vyššie nad obyčajným plebsom a so sociálnym cítením sa stretávajú už len na papieroch. Tie roky v nich vybudovali závislosť, nič iné nevedia a preto sa zubami nechtami držia svojich zbytočných miest. Komplex zbytočnosti vytesnili vsugerovanou myšlienkou, že bez nich neexistuje sociálne cítenie. Závisťlosť.

Jedna z týchto tiet to dotiahla na ministerstvo a jej komplex môže mať zničujúce následky pre môj majetok a slobodu. To, že sa chystá znárodniť moje dôchodkové úspory je ešte ten menší problém. Horšie je, že jej šéf tu zavádza maniere, z ktorých mi je ako slobodnému človeku nevoľno.

Je smiešny a keby čítal tento článok, tak ho zrejme trhá od zlosti, že ma nemôže umlčať, zdiskreditovať, nakydať na mňa, alebo odo mňa odviesť pozornosť. Teda zatiaľ nie a snáď taká doba už nepríde. Tento smiešny zamračenec sa snaží umlčať novinárov a okrikuje ich ako omylom z kancelárie vykuknuvšia vyššia sociálna pracovníčka okrikuje nezorientovaného debila (čítaj občana).

Nepáči sa mi, keď sa zamračenec na oficiálnej tlačovke snaží diskreditovať názorového oponenta videonahrávkou, ktorú mu nejaký služobník (dúfam, že nie štátny) vyňuchal. Nezaujíma ma, kto zo svojich súkromných peňazí pozval novinárov na lyžovačku. Ak sú toto praktiky politicky najsilnejšieho muža krajiny, tak sme o krok bližšie k totalite.

Ja byť novinárom, kašlem na Privilégium a pustím sa do tej hlavičky. Aj keď, na druhej strane, za rozbor by stálo aj narcistické umiestnenie fotky riaditeľky Privilégia na úvodnú stránku.