Go to content Go to navigation Go to search

Prečo?
blog Filipa Likavčana

Kategórie

Vyhľadávanie


Toto si pozrite

Blogy, ktoré čítam

Stránky, ktoré čítam




Ako vytrhnúť slovenskej politike političku

11. november 2007, 17:52

Blížiace sa prezidentské voľby rozhýbali úvahy o kandidátoch na túto úradnícko-reprezentačnú funkciu. Prezident má byť nestranícky, čiže de facto nemá mať politický názor. Zjednodušene povedané má byť úradník podpisujúci zákony a reprezentant štátu prijímajúci návštevy. Ak má byť úradnicko-reprezentačná funkcia prezidenta dobre realizovaná, musí ju zastávať človek, ktorý sa osvedčil ako dobrý úradník a reprezentant.

Nepochybujem, že Iveta Radičová by ako prezidentka bola vhodnou reprezentačnou osobnosťou. Možno by sa ako úradníčka nudila, ale ani v tomto nemám obavy. Nadstraníckosť by jej nerobila veľké problémy, konečne by bol prezidentom nekomunista, atď. So všetkými týmito argumentami súhlasím. Avšak… Iveta Radičová je politička s veľkým potenciálom, ktorá má viacero atribútov, ktoré ju predurčujú na politický úspech v jej vlastnej strane ale aj mimo nej. Je žena, čím spontánne imponuje ženám bez ohľadu na politické preferencie a nespontánne imponuje rôznym “equal” agentom a agentkám. Je odborníčka, čo jej oprávnene dáva punc autority, znovu nadstraníckej. Nemá jazvy z minulosti, nebola komunistkou pred rokom 1989 ani “sociálnym netvorom” pred rokom 2006. Nie je len politickou celebritkou “do počtu”. Dokáže jasne a zrozumiteľne formulovať svoje predstavy, pričom využíva odborné zázemie a nie len populistické emócie. V neposlednom rade je to sympatická a šarmantná osoba. Prirodzeným dôsledkom je, že sa v SDKÚ za krátky čas stala jednou z vedúcich osobností a je taktiež medzi najpopulárnejšími osobnosťami slovenskej politiky. Patrí k hŕstke tých politikov a političiek, ktorých ľudia vnímaju najprv ako autority a až na druhom mieste si všímajú ich politické plavky.

V snahe zaujať občana má opozícia v zásade tri možnosti. Prvou je šikovná opozičná politika spočívajúca v dôslednej a zrozumiteľnej kritike všetkých prešľapov vlády. Druhou je prinášanie vlastných nápadov a mravenčia osvetová práca pri získavaní podpory verejnosti. Treťou je populizmus.

Konfrontačných politikov ma opozícia dostatok. Momentálne síce pôsobia ospalým dojmom, ale keď sa krátko pred voľbami zobudia, dokážu motivovať skalné jadrá. Ani o populistov nie je v opozícii núdza. Osobností, ktoré sú schopné pri oslovovaní voličov presahovať rámec vlastnej politickej strany a neskĺzavajú do populizmu, má však opozícia ako Ikores štátnych zákaziek. Len zopár. V SDKÚ je takou osobnosťou Iveta Radičová, čo ukázali posledné parlamentné voľby a ukazujú to aj prieskumy popularity.

Prirovnaním k armáde, ak ju opozícia odloží do čestnej vojenskej funkcie ďaleko od frontu, stratí významného veliteľa v bojovom poli. Opozícia ma na výber z viacerých politikov, ktorí sa osvedčili ako dobrí úradníci, dobre reprezentovali Slovensko z titulu svojej funkcie a už nemajú (alebo nikdy nemali) potenciál presahovať rámec vlastnej strany. Takíto politici vystupujú v politickom zápase ako úradníci. Neprinášajú vlastné témy, nie sú konfrontační, ale poctivo plnia svoje (úradnícke) úlohy v straníckych aparátoch.

Prezidentská funkcia je najvyššia karierna priečka pre aktívneho politika a Iveta Radičová je ešte príliš mladá a príliš aktívna na to, aby ju opozícia dobrovoľne vyradila z politického zápasu. Hlavný politický zápas sa totiž neodohráva pri prezidentských voľbách, ale pri parlamentných. Nečudoval by som sa keby Radičovú za prezidentku podporil aj SMER. Je totiž v ich záujme, aby insitná sociálne cítiaca Tomanová stratila konkurenciu v podobe obľubenej Radičovej.