Venované Edgarovi...
Pozerám sa na hodinky. Možno posledný krát. Je presne 19:57. Ešte minúta - presne šesťdesiat sekúnd. Dlhá minúta zložená z krátkych okamihov. Do ramien sa mi zarezávajú tráky z batohu. Je v ňom všetko potrebné. Nikdy som si nemyslel, že batožina može byť až taká tažká, ale nestažujem sa. Všade vôkol sú ostatní. Tiež majú svoje batohy. Všetci vieme, že sú pre nás životne dôležité, ale vieme aj to, že je lepšie prísť o batožinu na pleciach ako o to najcennejšie (...) Je veľmi teplo a vzduch je odporne suchý. Niekto mi dýcha do ucha. Nemôžem sa však otočit, pretože sme natlačení ako sardinky. Pot zo mňa steká cícerkom. Päťdesiat sekúnd. Mám ešte necelú minútu na tiché úvahy. Potom sa to začne. Nebojím sa. Z rozprávania viem, že dôležité je zachovať si chladnú hlavu. Niekto v prednej linii si odkašlal. Štryridsať sekúnd. "Len pokoj...", snažím sa sám seba upokojovať. Nie som predsa prvý a určite ani posledný. Tridsať sekúnd. Aj keď nemám strach, cítim, že sa mi zrýchľuje dych. Chlap predo mnou sa začal hmýriť, stúpil mi na nohu, no vzapätí sa mi ospravedlňuje. Teda to najasné zahučanie považujem za ospravedlnenie. Kvapka potu mi steká po nose. Snažím sa ju odfúknuť, pretože ruky mám plné. Nedarí sa mi. Sakra! Dvadsať sekúnd. Náš rad sa posunul asi o pol metra dopredu. Ešte viac sme na seba natlačení. Desať sekúnd. Hlavou mi víria spomienky na leto. Všetko je preč...
Spredu počujem nejaký rachot. Syčanie. Pomaly sa hýbeme. Posledný krát sa pozriem smerom na oblaky a v zapätí som masou tiel tlačený do neznáma. Vystupujem hore. Je tu už vyše stovka ľudí. Zrazu mi čosi šklblo batohom a v ramene cítim ostrú bolesť. Obzerám sa za seba ale vidím len ďalších a ďalších ako vystupujú hore smerom k nám. Batoh mám pre zmenu stočený úplne napravo. Cítim ako mi trák odkrvuje ľavú ruku. Snažím sa uvoľniť si zasiahnutú končatinu, ale nemôžem sa pohnuť ani o milimeter. Keby okolo mňa nestáli ďalší ľudia, tak spadnem na zem. S neuveriteľnou námahou sa mi darí zhodiť vak dolu. Vzápätí počujem podobný rachot ako pred chvíľou, podobné syčanie. Všetko sa trasie. Tlakové vlny prichádzajú z každej strany...
Tridsaťdevina je znovu plne nabitá. Ách, nech už som v Mlynskej doline...
Poznámka: autobus č. 39 v Bratislave jazdí do Mlynskej doliny - domova približne desaťtisíc študentov. Jeho číslo sa nezmenilo už roky a za ten čas sa stal legendou. Trpí chronickou preplnenosťou.
Po kauze Hurný sa na verejný pretras dostáva aj poslanec Banáš. Ten zverejnil informácie o tom, že sa nachádza v spisoch ŠTB sám a s predstihom, a tak verejnosť dopredu „predpripravil“. Vcelku inteligentný ťah.
Pán Banáš sa sám priznal, že spolupracoval so zločineckým režimom a poskytoval informácie o ľuďoch, s ktorými prichádzal do styku. Toto sú základné a najdôležitejšie fakty. Spolupracoval a poskytoval informácie! To, či sa snažil donášať len málo, alebo dokonca nenahlásil niektoré stretnutia je pravdepodobne dôsledkom toho, že nie je zlý človek. Ale to je len poľahčujúca okolnosť. Dôvera je krehká vec. Pán Banáš si ju naštrbil a jeho spupné vyjadrenia sú ďaleko od pokory a priznania si vlastnej viny. To sú totiž prvé kroky na jej znovuobnovenie.
Pán Banáš svojím doterajším životom dokázal, že je ochotný sa prispôsobiť aktuálnemu režimu. To, či tak robil pre svoj osobný prospech, alebo mal nejaké vyššie ciele, si nedovolím hodnotiť. Podstatný je znovu fakt, že sa prispôsobil aktuálnym trendom, bez ohľadu na to, že jeho správanie mohlo ublížiť iným ľuďom. Poslanec má hájiť dobro ľudí. Pán Banáš sa tomuto poslaniu v minulosti spreneveril, a preto nemá morálne právo zostávať vo verejnej funkcii. Motiváciou jeho konania totiž určite neboli obyčajní ľudia. Svedčia o tom aj jeho vlastné slová o tom, že kariéru bez spolupráce s ŠTB nebolo možné spraviť. Chceme na verejných postoch karieristov, alebo ľudí, ktorí chcú slúžiť občanom?
Pán Banáš, urážate ma svojími súčasnými vyjadreniami. Asi ste si neuvedomili, že pred občanmi Slovenskej republiky nemáte obhajovať postup pri budovaní svojej kariéry, ale Vaše postoje a skutky voči obyčajným ľudom, ktorým máte (a mali ste) vo svojej verejnej funkcii slúžiť. Mňa nezaujíma, čo ste museli spraviť, aby ste sa mohli udržať na nejakom mieste, ale je pre mňa smerodajné to, že ste svojím konaním mohli niekomu ublížiť, že ste nekonzistentný vo svojích postojoch a že ani v najmenšom neprejavujete ľútosť nad tým, čo ste vykonali. Takisto ma nezaujíma, že ste inteligentný človek a odborník vo svojej oblasti, pokiaľ svoju inteligenciu a odbornosť nevyužívate vo verejnej službe predovšetkým pre mňa, občana!
Doplnené 16. januára 2005
Poslanec Banáš stále nechápe, že môže byť akokoľvek dobrý človek, ale ak raz spolupracoval so zločineckým režimom, nemá právo byť vo verejnom živote. Nechápe a tvrdí, že má lepšie nervy.
Narodil som sa, potom som si začal užívať detstvo a dnes, keď mám na krku dva krížiky a pomaly končím vysokú školu, začínam rozmýšľať, čo mi vlastne dali tie roky strávené v školských laviciach. Dokázala ma škola pripraviť na život? Doteraz som v nej strávil veľa času a preto si myslím, že toto je opodstatnená otázka. Isteže, život je široký pojem, ktorý sa nedá obsiahnuť v krátkom príspevku, a tak by som sa chcel zamerať na jednu konkrétnu oblasť, najlepšie vyjadrenú otázkou: „Ako ma škola pripravila na získavanie a analýzu informácií?“
Súčasná doba má prívlastok informačná. Informácie sa len tak hemžia okolo nás a je čoraz ťažšie vyznať sa v tom, čo je pravda a čo výmysel. Každý má možnosť spraviť si webstránku a na nej publikovať svoje názory, z televízie sa na nás rútia rôzne politické a odborné diskusie, reklama nás na každom kroku presviedča o správnej voľbe, ekologické organizácie nás presviedčajú o nesprávnosti voľby, farmaceuti hučia do lekárov, rôzni náboženskí vodcovia do davov, celebrity píšu kuchárske knihy a memoáre. Kto sa v tom má vyznať?
Niekedy mi žiaci a študenti na slovenských školách pripadajú ako kocka cukru. Obsahujú veľa vedomostných kalórií, správne zoradených a kategorizovaných, vyhrávajúcich súťaže s kockami z iných štatov, ale keď ich hodíte do vriaceho sveta, tak sa rozpustia, splynú a častokrát stačí, aby si nejaký chytrák zobral správnu lyžičku a dostane ich tam kde chce.
Niet sa čo čudovať, že na popredných miestach v rebríčkoch dôveryhodnosti politikov sú populisti, že človeku stačí byť v správnej televízii na to, aby sa stal celebritou a že hromadne kupujeme slanú vodu, údajne proti vodnému kameňu. Tlačíme do hláv množstvo učiva, ale nikto nás neučí ako odhaliť základné rétorické finty. Nikto nás neučí používať viacej zdrojov pri hľadaní informácií. Načo aj? Však na konci roka stačí odovzdať čitateľský denník a naučiť sa Mor ho.
Som presvedčený, že keby sa na školách venovalo viac času umeniu diskutovať, mnoho vecí by to pozitívne ovplyvnilo. Minimálne by si politici nemohli dovoliť používať podpásové argumenty, ak by sa nechceli strápniť.
V novinách som sa dočítal, že poslanci idú kontrolovať verejnoprávnosť v STV. Zuzana Martináková (SF), Dušan Čaplovič (Smer), Dušan Jarjabek (HZDS) a Ľubomír Lintner (ANO) navrhujú novelu zákona o Slovenskej televízii. Podľa nej Rada STV bude musieť raz do roka kontrolovať, či STV dostatočne napĺňa požiadavky verejnoprávnosti.
Skvelé, som rád, že máme takých uvedomelých poslancov, ktorým nie je ľahostajné, ako sa nakladá s koncesionárskymi poplatkami občanov. Čítal som však ďalej, a tak som sa dozvedel, že poslanci síce chcú kontrolu verejnoprávnosti, ale ich cieľom nie je verejnoprávnosť definovať. No a to je teda gól. Ak takáto novela prejde, tak štátna inštitúcia (Rada STV) bude kontrolovať inú štátnu inštitúciu (STV), pričom nikto ani len netuší, čo je predmetom kontroly.
Skontrolujte si stav vášho bužamó. Že neviete, čo to je? Nevadí, aj tak to skontrolujte.