Go to content Go to navigation Go to search

Prečo?
blog Filipa Likavčana

Kategórie

Vyhľadávanie


Toto si pozrite

Blogy, ktoré čítam

Stránky, ktoré čítam




Posledných 60 sekúnd

13. január 2005, 14:00

Venované Edgarovi...

Pozerám sa na hodinky. Možno posledný krát. Je presne 19:57. Ešte minúta - presne šesťdesiat sekúnd. Dlhá minúta zložená z krátkych okamihov. Do ramien sa mi zarezávajú tráky z batohu. Je v ňom všetko potrebné. Nikdy som si nemyslel, že batožina može byť až taká tažká, ale nestažujem sa. Všade vôkol sú ostatní. Tiež majú svoje batohy. Všetci vieme, že sú pre nás životne dôležité, ale vieme aj to, že je lepšie prísť o batožinu na pleciach ako o to najcennejšie (...) Je veľmi teplo a vzduch je odporne suchý. Niekto mi dýcha do ucha. Nemôžem sa však otočit, pretože sme natlačení ako sardinky. Pot zo mňa steká cícerkom. Päťdesiat sekúnd. Mám ešte necelú minútu na tiché úvahy. Potom sa to začne. Nebojím sa. Z rozprávania viem, že dôležité je zachovať si chladnú hlavu. Niekto v prednej linii si odkašlal. Štryridsať sekúnd. "Len pokoj...", snažím sa sám seba upokojovať. Nie som predsa prvý a určite ani posledný. Tridsať sekúnd. Aj keď nemám strach, cítim, že sa mi zrýchľuje dych. Chlap predo mnou sa začal hmýriť, stúpil mi na nohu, no vzapätí sa mi ospravedlňuje. Teda to najasné zahučanie považujem za ospravedlnenie. Kvapka potu mi steká po nose. Snažím sa ju odfúknuť, pretože ruky mám plné. Nedarí sa mi. Sakra! Dvadsať sekúnd. Náš rad sa posunul asi o pol metra dopredu. Ešte viac sme na seba natlačení. Desať sekúnd. Hlavou mi víria spomienky na leto. Všetko je preč...

Spredu počujem nejaký rachot. Syčanie. Pomaly sa hýbeme. Posledný krát sa pozriem smerom na oblaky a v zapätí som masou tiel tlačený do neznáma. Vystupujem hore. Je tu už vyše stovka ľudí. Zrazu mi čosi šklblo batohom a v ramene cítim ostrú bolesť. Obzerám sa za seba ale vidím len ďalších a ďalších ako vystupujú hore smerom k nám. Batoh mám pre zmenu stočený úplne napravo. Cítim ako mi trák odkrvuje ľavú ruku. Snažím sa uvoľniť si zasiahnutú končatinu, ale nemôžem sa pohnuť ani o milimeter. Keby okolo mňa nestáli ďalší ľudia, tak spadnem na zem. S neuveriteľnou námahou sa mi darí zhodiť vak dolu. Vzápätí počujem podobný rachot ako pred chvíľou, podobné syčanie. Všetko sa trasie. Tlakové vlny prichádzajú z každej strany...

Tridsaťdevina je znovu plne nabitá. Ách, nech už som v Mlynskej doline...

Poznámka: autobus č. 39 v Bratislave jazdí do Mlynskej doliny - domova približne desaťtisíc študentov. Jeho číslo sa nezmenilo už roky a za ten čas sa stal legendou. Trpí chronickou preplnenosťou.