Prečo?
blog Filipa Likavčana
Kategórie
- Bužamó
- Čo sa inde nezmestilo
- Čo som zažil
- Duma bratislavská
- Fígle
- IT
- Pekné na svete
- Politika
- Slovensko
- Všimol som si
- Zaujímavosti
Vyhľadávanie
Toto si pozrite
- Rodinkárstvo v štátnej správe
- Matka detí Holocaustu
- Pomoc ženám, ktoré prežívajú nechcené tehotenstvo
- Monitoring bratislavských náckov
- Stop diktátorovi Lukašenkovi!
- Zločiny komunismu v obrazech
- Sloboda voľby
- Einsteinové výroky
Blogy, ktoré čítam
Stránky, ktoré čítam
AIDS niekedy vraždí logiku
Hlavne v súvislosti s rozšírením HIV v Afrike častokrát zaznievajú rôzne nelogické kritiky voči tým, ktorí nie sú ochotní propagovať kondómy ako riešenie tohto problému. Najabsurdnejšie je obviňovanie z nepriamej vraždy. Paradoxne však práve takáto agresívna a nekorektná kritika "nepodpory" je úplne zcestná, pretože napáda racionálny a logický postoj. Logika totiž jasne hovorí: Buď propagujme kondómy, alebo propagujme vernosť. Propagovať obidve riešenia naraz je schizofrenické.
Položme si otázku: Kedy má význam použiť kondóm ako ochranu pred AIDS? Odpoveď: Keď je človek promiskuitný, prípadne, keď žije v monogamnom vzťahu s chorým partnerom.
Vernosť jednému partnerovi
Ak je človek verný jednému partnerovi, tak môžu nastať dva prípady: Buď sú obaja zdraví, alebo aspoň jeden z nich je chorý.
Prvý prípad nevyžaduje použitie žiadnych prostriedkov na ochranu pred AIDS. HIV sa nemá ako dostať medzi nich a ani mimo nich. Iné ako sexuálne prenosy HIV sú možné, ale v probléme otázky kondómy versus vernosť su irelevantné. Je totiž jedno, či človek používa kondóm, alebo je verný. Cez nakazenú krvnú transfúziu sa nakazí tak, či tak. Potom bohužiaľ nastáva druhý prípad.
V druhom prípade má opodstatnenie používať kondóm, aby sa zabránilo prenosu HIV medzi partnermi. Dôležité však je, že aj v prípade prenosu sa HIV ďalej nešíri. Zostáva medzi týmito dvoma ľudmi. Tento prípad je však veľmi málo pravdepodobný, pretože verní partneri sa môžu nakaziť iba mimosexuálne.
Čo v tomto prípade zastavuje šírenie HIV medzi ďalších ľudí?
Vernosť. Kedže ďalší ľudia sa v monogamnom vzťahu nevyskytujú, tak šírenie HIV v populácii nezastavuje kondóm, ale vernosť jednému partnerovi.
Aku rolu zohráva kondóm?
Kondóm tu NIE JE prostriedkom na obmedzenie šírenia HIV v populácii, ale len prostriedkom na obmedzenie šírenia HIV medzi partnermi.
Promiskuitné vzťahy
V promiskuitných vzťahoch jeden aktuálny vzťah môžeme znovu rozdeliť na dva vyššie spomenuté prípady. Vyznamný rozdiel oproti monogamnému vzťahu je ten, že nevieme, v ktorom prípade sa nachádzame.
Čo v tomto prípade zastavuje šírenie HIV v populácii?
Nič. Kondóm len znižuje pravdepodobnosť prenosu vírusu HIV medzi partnermi a tiež v populácii.
Akú rolu zohráva kondóm?
Kondóm JE v tomto prípade prostriedkom na obmedzenie šírenia HIV v populácii, čo je veľký rozdiel oproti použitiu kondómu v mongamnom vzťahu.
Podpora a propagácia jednotlivých metód
Ako som teda ukázal, v monogamnom vzťahu kondóm nie je potrebný na zabránenie šírenia HIV v populácii. Teda ak niekto kondómy takto prezentuje, nutne hovorí o ich používaní v promiskuitných vzťahoch. Ale vernosť je opak promiskuity. Nie je preto možné v súvislosti s týmto problémom propagovať súčasne vernosť aj kondómy. Sú to dve rozdielne konkurenčné metódy. Buď je človek verný alebo obmedzuje šírenie HIV v populácii kondómom.
Vernosť je určite účinnejšia metóda ako kondómy. Dá sa diskutovať o tom, či je nákladnejšie a náročnejšie distribuovať a propagovať kondómy, alebo propagovať vernosť. V diskusii sa určite objaví otázka krátkodého a dlhdobého účinku, jeho rýchlosti, celkovej nákladnosti, miery zásahu do kultúry národov, a podobne. Takto si predstavujem serióznu diskusiu. Považujem však za veľmi nekorektné ak ma niekto obviní z nepriamej vraždy, len preto, že úplne logicky a konzistentne v súlade s mojim postojom nepodporujem kondómy v Afrike.
Zdecimované kultúry a hospodárstva afrických štátov, veľká chudoba, otrasná úroveň zdravotníctva, vojny, hlad (...) sú problémy, ktoré by nás mali trápiť aj pri dumaní o AIDS v Afrike. Na miestach, kde najbližšia studňa je kilometre ďaleko a slovo doktor je neznámy pojem, vyznieva ako sci-fi predstava automatu na kondómy na každom rohu. Ideál vernosti tiež vyznieva len ako pekná ale nepoužiteľná teória, keď rodina žije z peňazí kamionistov...
Ja osobne som nerezignoval na vernosť.
Prvá atómová vojna
V zime roku 2006 Rusko odpojilo od zemného plynu Ukrajinu. V zime roku 2009 sa Európa a s ňou celý svet spamätávali z najničivejšieho vojnového konfliktu od čias druhej svetovej vojny.
V zime roku 2006 Rusko odpojilo od zemného plynu Ukrajinu, ktorá na odvetu zvýšila cenu nájomného za vojenskú základňu Rusov na jej území. Rusko to považovalo za porušenie zmluvy a otvorilo otázku spoločných hraníc.
Dňa 14. apríla 2006 prekročili ruské okupačné vojská hranice Ukrajiny. Na Ukrajine vypukla občianska vojna. Časť obyvateľstva sa pridala na stranu Rusov, zvyšok sa vojensky postavil proti obrovskej presile. Štáty EÚ a USA prvé dva týždne neoficiálne podporovali zbraňami a zásobami proukrajinskú stranu konfliktu. Medzitým sa na území Poľska, Slovenska a Maďarska zhromaždili armády NATO s výnimkou armády USA. Ukrajina nemala žiadnu šancu a po mesiaci sa defacto stala súčasťou Ruska. 27. júna Rusko dejure vyhlásilo Ukrajinu za svoju federatívnu republiku. Ukrajina však nebola pokojná. V krajine pôsobili povstalecké jednotky, ktoré útočili na ruskú armádu a sabotovali ropovody a plynovody. Navyše v okolitých krajinách nastali problémy so stotisícami utečencov. V pohraničných oblastiach armády NATO preto zriaďovali utečenecké tábory.
Nedostatok plynu a ropy čoskoro začali pociťovať aj ďalšie európske krajiny. Rusko sa síce formálne snažilo rázne zakročiť proti sabotérom, ale v skutočnosti postupovalo veľmi vágne. To malo za následok, že Európa začala čoraz viac trpieť deficitom ropy a zemného plynu. Po vyčerpaní strategických zásob a zlyhaní rozhovorov s Ruskom nastala v Európe veľká energetická kríza. V zime na prelome rokov 2006/2007 umrelo v Európe len v dôsledku mrazov vyše 50 000 ľudí. Situácia boli veľmi vyhrotená. Rusko za žiadnych okolností nechcelo prijať pomoc od armád NATO, a tak celá Európa čakala so svojimi armádami pred bránami Ukrajiny. 14. apríla 2007 v moskovskom metre spáchali ukrajinskí a čečenskí militanti obrovský teroristický utok. Umreli pri ňom tisícky ľudí. Prezident Ruska Vladimír Putin nariadil rázne operácie na území oboch nepokojných federatívnych republík. Situácia na Ukrajine, ktorá sa medzičasom zlepšila, sa teraz značne skomplikovala. Sabotáže boli na dennom poriadku a ropovody boli po krátkom čase znovu úplne nefunkčné.
Generálny tajomník NATO po dohode s EÚ dal 26. apríla 2007 Rusku 30 dňové ultimátum na obnovenie dodávok ropy a zemného plynu. Vladimír Putin odmietol ultimátum a upozornil, že Rusko je pripravené brániť svoje územia. Po vypršaní ultimáta prekročili dňa 26. mája 2007 vojská NATO hranice Ukrajiny. Narazili na tvrdý odpor ruskej armády. Konvenčné boje trvali 15 mesiacov. 18. augusta 2008 Moskva použila atómové zbrane, ktoré zničili Brusel, Varšavu, Prahu a Londýn. Ako odvetu NATO zdevastovalo Moskvu a Kyjev.
40% obyvateľov Ukrajiny zahynulo, 15% utieklo, milióny ľudí zahynuli v zbombardovaných mestách Európy a stotisíce vojakov na obidvoch stranách zahynuli pri bojoch na Ukrajine. Zahynul aj prezident Putin.
20. augusta 2008 bolo v Bratislave podpísané prímerie. 5. októbra 2008 bola podpísaná mierová zmluva, podľa ktorej územie Ukrajiny prešlo pod dočasnú spoločnú správu NATO a Ruska. Krajina bola natoľko zdevastovaná, že trvalo niekoľko mesiacov, pokým boli znovu obnovené dodávky ropy a zemného plynu. 1. januára 2009 začala na pôde OSN konferencia o povojnovom usporiadaní Ukrajiny. Prvá atómová vojna sa skončila s obrovskými škodami a jediným štastím pre ľudstvo bolo, že do konfliktu sa priamo nezapojili USA. Tretiu svetovú vojnu a jej devastujúce účinky by sme pravdepodobne pociťovali dodnes, ak vôbec...
Toto je rozprávka o plyne, nie je to analýza ani predpoveď.
Invalidi, invalidi, hýbte sa...
Výška príspevku sa zvyšuje, ale hlúpa byrokracia a arogancia štátnych zamestnancov zostáva.
Od januára sa zvyšuje maximálna výška peňažného príspevku na prepravu pre ŤZP (ťažko zdravotne postihnutých) z 2 500 Sk na 2 750 Sk mesačne. Fajn. Len by som chcel vedieť, ktorý inteligent v Martine vymyslel, že ťažko zdravotne postihnutý občan musí osobne každý mesiac príjsť podpísať vyúčtovanie prostriedkov, ktoré využil.
Môj starký využíva tento príspevok na taxík, keď sa potrebuje niekde dostať. Cesta do mesta a naspäť ho výjde zhruba na 400 Sk. Prečo je nútený osobne terigať sa na úrad, keď to za neho môže vybaviť manželka?
Nie je to absurdné ak štát doslova vyhodí 400 Sk a trápi postihnutého človeka (ktorý sa v Martine musí bolestivo vyšplhať hore schodmi, nech žije bezbariérový prístup!) len preto, aby prišiel vykonať jeden zbytočný byrokratický podpis? A ak sa človek ozve a poukáže na nezmyselnosť tohto konania, tak ho zodpovedná štátna pracovníčka (s aroganciou rokmi pestovanou pri káve) schladí, že to nie je jeho starosť.
Škatule, škatule, hýbte sa...
Doplnené z diskusie:
elizabeth: "Moja 94 ročná babka nemohla dostať preukaz ZŤP lebo nemala fotku príslušnej veľkosti maximálne jeden rok starú (...). Skús dostať skoro chromú a úplne alzeheimerickú babku k fotografovi (...). Tento druh "humoru" dobre poznam."
Blogocentrizmus
My, z vôle Božej bloger, sme sa uzniesli, že stredom vesmíru je náš blog.
Slnko ráno nevstane a večer nezapadne, pokiaľ to nenapíšeme na blogu. Bez našej vôle zostane bezradne visieť. Naše slová tvoria svet, hýbu ním a v nemennom poriadku ho organizujú.
Toto je viera naša. Toto je poznanie nám zjavené. My sme toto žezlo dostali a s touto úlohou sa boriť musíme.
Pozor však, prichádza nepriateľ s cieľom ničiť. Svet nami tvorený nie je mu po vôli. Búri sa. Protestuje. Kričí. Uráža.
Naše slová tvoria svet, hýbu ním a v nemennom poriadku ho organizujú. Bez naších slov svet zastane, slnko sa nepohne a nepriateľ bude umlčaný.
Od dnes, do odvolania, nepíšeme!
Obrázok: Shooty
Život končí vyplnením formulára
"Nechcem už žiť", povedala a potom ma pozvala na kávu.
Jedna staršia žena sa mi posťažovala, že by už najradšej umrela. Nie je vážne chorá, má rodinu, ktorá o ňu javí záujem a má aj svoje životné problémy. Jej povzdych nie je reálnym prianím, len extrémnym vyjadrením smútku, či pocitu neužitočnosti. O chvíľu ju táto malomyseľnosť prejde, znovu sa usmeje a pozve ma na kávu.
V neďalekom hospici leží iná žena. Ťažká choroba ju gniavi a spôsobuje jej utrpenie. Človek pri nej musí byť veľmi citlivý, pretože ona už kávu nenavarí. O kávu nejde, ide o to, že jej svet je zúžený do malej množiny pocitov a mimických prejavov. Jemný úsmev, či len pokojne zatvorené oči v jej prípade predstavujú to pozvanie na kávu. Preto je potrebná tá citlivosť - aby človek vedel prijať to tiché pozvanie.
A je to dôležité aj z iného dôvodu. Aj táto žena vyjadrí vo chvíľach beznádeje vôľu umrieť. Ľudia okolo nej, doktori a sestričky, jej blízki, musia v takej chvíli vedieť povzbudiť a pomôcť zmierniť bolesti. O chvíľu ju táto malomyseľnosť prejde a znovu sa usmeje a pozve ma na kávu.
Nerobím si žiadne romantické ilúzie o ťažko chorých a ich bolesti. Desím sa však doktorov, ktorí nám zoberú možnosť zmalomyseľnieť. Desím sa doktorov, ktorí po vyslovení vety "Nechcem žiť" začnú zhánať formuláre namiesto toho, aby postáli, povzbudili a počkali na ďalšie pozvanie na kávu.