Prečo?
blog Filipa Likavčana
Kategórie
- Bužamó
- Čo sa inde nezmestilo
- Čo som zažil
- Duma bratislavská
- Fígle
- IT
- Pekné na svete
- Politika
- Slovensko
- Všimol som si
- Zaujímavosti
Vyhľadávanie
Toto si pozrite
- Rodinkárstvo v štátnej správe
- Matka detí Holocaustu
- Pomoc ženám, ktoré prežívajú nechcené tehotenstvo
- Monitoring bratislavských náckov
- Stop diktátorovi Lukašenkovi!
- Zločiny komunismu v obrazech
- Sloboda voľby
- Einsteinové výroky
Blogy, ktoré čítam
Stránky, ktoré čítam
Život končí vyplnením formulára
"Nechcem už žiť", povedala a potom ma pozvala na kávu.
Jedna staršia žena sa mi posťažovala, že by už najradšej umrela. Nie je vážne chorá, má rodinu, ktorá o ňu javí záujem a má aj svoje životné problémy. Jej povzdych nie je reálnym prianím, len extrémnym vyjadrením smútku, či pocitu neužitočnosti. O chvíľu ju táto malomyseľnosť prejde, znovu sa usmeje a pozve ma na kávu.
V neďalekom hospici leží iná žena. Ťažká choroba ju gniavi a spôsobuje jej utrpenie. Človek pri nej musí byť veľmi citlivý, pretože ona už kávu nenavarí. O kávu nejde, ide o to, že jej svet je zúžený do malej množiny pocitov a mimických prejavov. Jemný úsmev, či len pokojne zatvorené oči v jej prípade predstavujú to pozvanie na kávu. Preto je potrebná tá citlivosť - aby človek vedel prijať to tiché pozvanie.
A je to dôležité aj z iného dôvodu. Aj táto žena vyjadrí vo chvíľach beznádeje vôľu umrieť. Ľudia okolo nej, doktori a sestričky, jej blízki, musia v takej chvíli vedieť povzbudiť a pomôcť zmierniť bolesti. O chvíľu ju táto malomyseľnosť prejde a znovu sa usmeje a pozve ma na kávu.
Nerobím si žiadne romantické ilúzie o ťažko chorých a ich bolesti. Desím sa však doktorov, ktorí nám zoberú možnosť zmalomyseľnieť. Desím sa doktorov, ktorí po vyslovení vety "Nechcem žiť" začnú zhánať formuláre namiesto toho, aby postáli, povzbudili a počkali na ďalšie pozvanie na kávu.