Prečo?
blog Filipa Likavčana
Kategórie
- Bužamó
- Čo sa inde nezmestilo
- Čo som zažil
- Duma bratislavská
- Fígle
- IT
- Pekné na svete
- Politika
- Slovensko
- Všimol som si
- Zaujímavosti
Vyhľadávanie
Toto si pozrite
- Rodinkárstvo v štátnej správe
- Matka detí Holocaustu
- Pomoc ženám, ktoré prežívajú nechcené tehotenstvo
- Monitoring bratislavských náckov
- Stop diktátorovi Lukašenkovi!
- Zločiny komunismu v obrazech
- Sloboda voľby
- Einsteinové výroky
Blogy, ktoré čítam
Stránky, ktoré čítam
Šimko založil novú stranu so zlým názvom
Čakal som, že po odchode zo Slobodného fóra Ivan Šimko založí novú stranu. Predbežne som preto vytvoril návrh jej loga a navrhol názov. Som sklamaný, že moje pekné logo zostane zatiaľ nevyužité a našu politickú scénu bude škarediť strana s názvom "Misia 21: Nová kresťanská demokracia". Nemôžem si pomôcť, prvé na čo si spomeniem je Sexmisia. :-)
Máloktorý človek má to šťastie, že možno jednou vetou zrekapitulovať celú jeho politickú kariéru, hodnotovú orientáciu a tvrdosť chrbtovej kosti. Ivan Šimko ako bývalý člen KDH, bývalý člen SDKÚ, bývalý člen SF, otvorený, moderný, proeurópsky, konzervatívno-liberálny, ale zároveň opierajúci sa o kresťanskú sociálnu náuku ním je.
Novej strane prajem viac úspechu ako misii Apollo 13, aj keď tajne dúfam, že moje logo použije Ivan Šimko o pol roka, keď bude zakladať novú stranu.
Tu Bezdeda. Ďakujem, dovidenia.
Dnes som bol s kamarátom, kolegom a diplomovým vedúcim v jednej osobe v čajovni. Ako sme tam sedeli a preberali témy od informatiky až po náboženstvo, všimol som si jednu ženu, ktorá mi pripomenula moju kamarátku. Podobala sa na ňu. Kamarátku som už dlhší čas nevidel, a tak som sa rozhodol zavolať jej. Problém nastal, keď som zistil, že po nedávnom znovuzmobilnení som stratil jej číslo.
Nuž čo, hodina nebola ešte pokročilá, tak som zavolal sestre. Tá nedvíhala, preto som zavolal bratovi. Brat mi povedal, že kamarátka si pred časom zmenila číslo a že on nemá jej nové. Poprosil som ho, aby ho zistil a poslal mi SMS. Položil som mobil na stôl a pokračoval v rozhovore s Martinom.
Po chvíli mi prezvonila sestra. Zavolal som jej naspäť a povedal jej, čo potrebujem. Taktiež nemala nové číslo. Aspoň sme chvíľu pokecali o tom ako sa máme. Júj, častejšie by som mal chodiť do čajovní a zhánať čísla kamarátov. So súrodencami 240 až 500 km vzdialenými od Bratislavy komunikujem málo.
Po štvrťhodine mi prišla SMSka s číslom. Hneď som naň zavolal a snažil sa začať rozhovor vtipne. Naladil som hlas do väčšej výšky a predstieral som, že volá Tomáš Bezdeda. Kamarátka má už po dvadsiatke, a teda nemožno hovoriť o puberťáčke. Dokonca je váženou pani učiteľkou.
- Ahoj, tu je Tomáš Bezdeda. Počul som, že si moja fanynka, tak ti volám.
- Aha. Ďakujem, dovidenia.
- Soňa, to som...
- pííí pííí pííí
Môj ďalší pokus o telefonát bol odmietnutý, moja SMSka zostala pravdepodobne neprečítaná, dokonca ani telefonát z kamarátovho mobilu nebol prijatý. Uvedomil som si aká komunikačná bariéra nastala. Kamarátka si myslí, že som uchyl a čím viac jej budem volať, tým menšia šanca je, že to zdvihne. Tak som jej už nevolal a snáď sa mi s ňou podarí skontaktovať zajtra.
A ja som jej chcel len povedať, že už sme sa dlho nevideli. Spýtať sa jej ako sa má. Čo robí, čo je nové v Turanoch? Nuž, Sonička, tak snáď nabudúce Ťa už "Bezdeda" neodradí.
Naša...
...alebo rozhovor s priateľkou pri veľkonočnej kapustnici.
- Hm, ta kapustnica je dobrá. Čo vravíš?
- Hm.
- Ktorá Ti viac chutí?
- Naša.
- Aj mne naša. Pekné, že sa tak zhodneme.
- A naša bude aka?
- Ako naša?
- Alebo ako naša!
Diplomovka
A potom som sa jedného dňa rozhodol, že musím byť zodpovedný. To bolo neskoro v noci, keď ma z toho strieľania už bolela ruka. Ráno som sa zobudil, šiel som do jedálne na obed a potom, len čo som si skontroloval e-maily a prečítal noviny začal som byť zodpovedným.
S pohŕdaním som sa pozrel na spolubývajúceho, ktorý práve spúšťal strieľačku a spustil som Word. Po šiestich rokoch na vysokej škole, desiatich rokoch v Bratislave a deviatich rokoch v Mlynskej doline som začal písať moju diplomovú prácu. Vybral som si tému: "Tvorba softvéru na automatické rozoznávanie vulgárnych viet v texte."
Samotné písanie diplomovky je nezáživná robota, ktorú som s prehľadom stihol za týždeň. E-mail, ktorý mi poslal diplomový vedúci po jej prečítaní môj program nezvládol. Nerátal som totiž s tým, že slovenčina umožňuje v jednej vete použiť trinásť vulgarizmov. Program som naštastie opravil. Je dobré mať dobrého diplomového vedúceho, ktorý vás upozorní na prípadne problémy. Ďalší jeho e-mail už môj program s prehľadom zvládol.
Čas čakania na radostný deň obhajoby som si krátil prípravou mojej reči a hľadaním vhodných testovacích vzoriek. Diplomový vedúci síce nesúhlasil, aby som do poďakovania v diplomovke zahrnul prevádzkovateľov www.azet.sk a diskusií na www.sme.sk, ale bola to moja diplomovka, tak som ich tam uviedol. Týždeň pred obhajobami ma od neho prekvapil e-mail. Odkiaľ som mal vedieť, že diplomovka má mať minimálne 30 strán a zoznam citovanej literatúry? Po chvíli panikárenia ma zachránil internet, kde som zistil, že vo Worde sa dá nastaviť ľubovoľná šírka riadkov a okrajov. Moja práca sa utešene nafúkla, ako pupok suseda žijúceho len z rožkov. Ešte zohnať literatúru na citovanie a je to v suchu.
O knihe som naposledy počul na strednej škole, keď som si odpisoval referát z čitateľského denníka spolužiačky. Za literatúru by sa dali považovať aj noviny, ale už som v diplomovke ďakoval dvom internetovým stránkam a nechcel som z toho spraviť HTML. Poradil som sa so spolužiačkou a zhodli sme sa, že prefotené poznámky z posledných skúšok sa pri dobrej vôli dajú považovať za literatúru. Cítil som aj isté zadosťučinenie, keď som písal mená troch poctivých spolužiakov, ktorí navštevovali všetky prednášky.
V to pondelnajšie ráno som sa oholený, osprchovaný, s čistými ponožkami a v požičanom saku presúval do školy. Zvláštne, kedy postavili tú trojposchodovú budovu? Prešiel som známu trasu a síce s miernym meškaním, ale ešte v norme som dorazil na obhajobu svojej diplomovej práce. Šarmantne a s inteligentným pohľadom som sa predstavil. Oponent sa tváril prísne a členovia komisie unavene klipkali očami. Môj diplomový vedúci sa robil, že tam nie je.
Po vystúpení oponenta sa môj diplomový vedúci rozplakal. Zatiaľ, čo ho na chodbe utišovali, predseda komisie mi povedal, že nie je zvykom nenechať hovoriť diplomanta, a preto mi dajú slovo.
Veril som, že ešte nie je nič stratené a svižne som začal. "Predstavme si, že v diskusii na fakultnej stránke sa vyskytne veta: 'Dekan je ch.j'. Cieľom mojej diplomovej práce bolo vytvoriť program, ktorý takúto vetu posúdi a rozhodne, či je vulgárna. Ako to funguje? Program v prvom kroku zistí, kto je dekanom fakulty..." Podrobne som rozobral celý postup a potom som im detailne rozanalyzoval najpouživanejšie slovenské vulgarizmy a moje sofistikované metódy pri ich detekcii. Nechal som sa trochu uniesť a musím uznať, že sa mi občas podaril poriadne šťavnatý príklad. Po pätnástich minútach som s úsmevom na tvári zakončil moju reč slovami: "Ako vidíte, už sa nemusíte báť, keď vás niekto označí za k...tov."
Miniantimilitaristická
Slovensko do Afganistanu posiela 2200 ton zas(ta)raných zbraní.
inšpirácia: Protinožec