V poslednom čase sa veľa rozpráva o vzrastajúcom násilí. Popri tejto hlavnej téme sa občas spomenie ľudská nevšímavosť a pasivita. Práve tieto dve pliagy sú zodpovedné za celú škálu negatívnych spoločenských javov v slovenskej spoločnosti. Vždy, keď sa stretnem s prejavom absolútnej a brutálnej nevšímavosti, zostáva mi rozum stáť.
Napríklad si predstavte, že v jedno poludnie sa senilný deduško rozhodne, že sa mu zacnelo domova a vyberie sa z martinskej fakultnej nemocnice pešo domov. Je studený október. Kráča centrom Martina, vrecko s vývodom v ruke, na sebe pyžamo. Prejde cez trhovisko, podchod, okolo obchodného domu,... a šinie si to ďalej. Transparentný dedko!? Tupé, tupé, tupé zraky. Stovky.
Ďalší príbeh sa odohráva na horskom priechode Šturec. V strome zdeformované auto, zjavne nabúrane. Vo vnútri nebadať pohyb. Štyri (!) hodiny chladne motor a dohasína život. Koľko áut prejde cez tento frekventovaný úsek za dvestoštyridsať minút? Záchranári krútia hlavami. Úplné tuhú mŕtvolu pri automobilovej nehode ešte nezažili. Tupé, tupé, tupé zraky. Stovky.
Je nutné nebyť tupým.