Prečo?
blog Filipa Likavčana
Kategórie
- Bužamó
- Čo sa inde nezmestilo
- Čo som zažil
- Duma bratislavská
- Fígle
- IT
- Pekné na svete
- Politika
- Slovensko
- Všimol som si
- Zaujímavosti
Vyhľadávanie
Toto si pozrite
- Rodinkárstvo v štátnej správe
- Matka detí Holocaustu
- Pomoc ženám, ktoré prežívajú nechcené tehotenstvo
- Monitoring bratislavských náckov
- Stop diktátorovi Lukašenkovi!
- Zločiny komunismu v obrazech
- Sloboda voľby
- Einsteinové výroky
Blogy, ktoré čítam
Stránky, ktoré čítam
Vrátiť nemorálne peniaze
Keď skrachovali pyramídové nebankové subjekty, mnohí ľudia prišli o peniaze. Róbert Fico dostal do programového vyhlásenia vlády odškodnenie poškodených. Všetci sa tak poskladáme na tých, ktorí s vidinou ľahkého zisku išli do risku, bohužiaľ bez zisku. Predpokladám, že o týchto klientoch sa bude ešte veľa diskutovať, keď príde odškodnenie na pretras do vlády.
Prečo sa však nehovorí o tých, ktorí na tom získali? Dnes už je predsa jasné, že peniaze získali na úkor tých, ktorí ich stratili. Majú vôbec morálne právo nechať si tieto peniaze? Navrhujem, aby vláda vytvorila možnosť vrátiť nemorálny zisk. Napríklad na špeciálny účet Fondu národného majetku. Z takto získaných peňazí by sa mohli odškodňovať poškodení.
Vyšetrovateľ má kompletné záznamy podvodných spoločností. Technicky by preto nebol problém spätne vynútiť vrátenie peňazí z nereálnych úrokov. Je na právnikoch, aby posúdili, či nie je protiprávne odňať niekomu majetok, ktorý nadobudol nelegálnou činnosťou niekoho iného.
Ak však ľudomilcom zo SMERu ide o spravodlivosť, nech minimálne zriadia účet na dobrovoľné vrátenie peňazí a média nech jednoznačne odsúdia ponechanie si nemorálnych peňazí.
...a čakali až dokým nepomreli
Podľa informácií od ľudí zo sme-l zavládla v slovenských nemocniciach prázdnota. Na hospitalizáciu nastupujú len tí, ktorí musia a v čakárňach to funguje rovnako. Dôvodom je zrušenie poplatkov 50 Sk za lôžko a 20 Sk za návštevu doktora k 1. septembru 2006. Dôchodcovia čakajú, dokým bude zdravotníctvo znovu "zadarmo".
Také výrazné zníženie počtu hypochondrov v čakárňach sa nepodarilo ani bývalému ministrovi zdravotníctva Zajacovi. Zaujímavá reakcia ľudu má v sebe využiteľný potenciál. Napríklad stačí koncom augusta posunúť zrušenie poplatkov o jeden mesiac, prípadne každý mesiac náhodne generovať zoznam tých, ktorí nemusia platiť. Existuje množstvo tých, ktorí radi počkajú až dokým nebudú musieť platiť.
Musím však tento sľubný motivačný nástroj zavrhnúť, pretože by negatívne ovplyvňoval prevenciu. Odvrátenou stranou sú totiž ľudia, ktorí by čakali na Godota bezplatného zdravotníctva až dokým by nepomreli.
Virtuálne komunity a ich potenciál pri dobrovoľnej pomoci ľudom v núdzi
Komunita a virtuálna komunita
Komunita je skupina ľudí na určitom území, ktorí vytvárajú rôzne vzťahy a existuje medzi nimi nejaká forma zdieľania. Internet umožnil komunikovať ľudom bez ohľadu na ich fyzickú polohu, a tak odstránil obmedzenie komunity na fyzické územie. Územie už nie je nutne oblasť v reálnom svete.
Po vzniku internetu a hlavne po masívnom nástupe webu začali vznikať virtuálne komunity ľudí. Tieto komunity boli zo začiatku viazané na konkrétnu technológiu. Neskôr vznikli virtuálne komunity, ktoré využívajú rôzne technológie a pre takéto komunity sa používa skôr pojem sociálne siete. Medzi prvé komunity, ktorých virtuálne územie vytýčila nejaká technológia boli mailinglisty a Usenet. Ďalej to boli a sú technológie ako IRC, rôzne IM siete (ICQ, MSN, AOL, Yahoo, Skype, Gtalk, ...), www a na ňom implementované internetové fóra, blogy (Slashdot), wiki systémy (Wikipédia) a iné. Medzi sociálne siete, ktoré využívajú niektoré z týchto technológií patria zoznamovacie stránky, stránky spolužiakov, sociálne knižnice, obchody, systémy na zdieľanie súborov, ratingové systémy, kolaboratívne editovanie, virtuálne svety, online hry s veľkým množstvom hráčov, atď.
Motivácia vzniku virtuálnych komunít
Čo motivuje ľudí združovať sa vo virtuálnych komunitách? Asi najvšeobecnejšie by sme mohli povedať, že za združovaním stojí nejaký spoločný záujem. Pri ICQ alebo e-maili sú to priatelia, kolegovia, či obchodní partneri, a teda záujmom je snaha rýchlo a pohodlne komunikovať s ľudmi, s ktorými chceme alebo potrebujeme hovoriť. Pri blogoch je spoločným záujmom výmena informácií z nejakej oblasti, zdieľanie osobných zážitkov a skúseností, či vyjadrovanie názorov a postojov. Pri IRC, diskusných fórach, alebo mailinglistoch je spoločným záujmom komunikácia v rámci väčšej skupiny ľudí. Pri sociálnych knižniciach, obchodoch alebo ratingových systémoch je spoločným záujmom hlasovanie o daných otázkach, vytváranie hodnotenia veľkou skupinou ľudí a následná jednoduchšia orientácia v ponuke.
Záujmom, o ktorom chcem hovoriť v tomto texte je dobrovoľná pomoc ľudom v núdzi. Pod núdzou myslíme akýkoľvek nedostatok. Napríklad nedostatok psychickej rovnováhy (linky dôvery), nedostatok skúseností (spotrebiteľské linky, online lekárske poradne), či hmotný nedostatok (charita, inzeráty, adopcia na diaľku).
Konkrétne sa budem venovať hmotnému nedostatku a teda spoločným záujmom virtuálnej komunity bude dobrovoľná pomoc človeku v hmotnej núdzi. V takto sformulovanom záujme vyjadrujeme na jednej strane ochotu pomáhať a na strane druhej snahu získať pomoc.
Dobrovoľná pomoci ľudom v núdzi
Mojim základným predpokladom pre ďalšie úvahy je skúsenosť, ktorú som zažil vo svojom okolí, ale aj v prostredí niektorých virtuálnych komunít. Táto skúsenosť hovorí, že existuje veľa dobrých ľudí, ktorí ak môžu, tak pomôžu niekomu, kto je v núdzi. Takíto ľudia si v reálnom živote kúpia časopis Nota Bene, či pošlú SMS správu určenú na humanitárnu pomoc. „Môcť pomôcť“ v ich prípade neznamená len to, či majú dostatok zdrojov na poskytnutie pomoci, ale aj to, či majú podnet na jej poskytnutie. Bezdomovci stojaci na ulici, či mobilizačné mediálne kampane v súčasnosti poskytujú asi najviac takýchto podnetov. Oslovujú totiž ľudí v ich bežných životoch pri nákupoch, alebo pri sledovaní televízie. Bežný človek totiž neprichádza do priameho kontaktu s ľudmi v núdzi (až na niektoré výrazné skupiny ako sú bezdomovci), a preto aj keď je ochotný a má na to prostriedky, nemôže im pomôcť.
Existujú rôzne iniciatívy, ktoré sa snažia mobilizovať ľudí a poskytovať im kontinuálne podnety k dobročinnosti. Napríklad známa adopcia na diaľku kladie na človeka isté nároky a snaží sa ho osobne zainteresovať s jedným konkrétnym dieťaťom. Mohli by sme povedať, že dobrovoľný donor a opatrované dieťa vytvárajú spolu virtuálnu komunitu.
Ďalším príkladom je moja osobná skúsenosť, keď som bol oslovený so žiadosťou o pomoc. Nenechal som si ju len pre seba, ale posunul som ju do dvoch mailinglistov, v ktorých sa nachádzam. Z obidvoch virtuálnych komunít sa mi ozvali ľudia, ktorí boli ochotní pomôcť. V tomto prípade podnet prišiel k nim (a aj ku mne) sprostredkovane, ale na báze dôvery voči odosielateľovi správy bol týmito ľudmi prijatý a zareagovali pozitívne. Nevytvoril sa osobný vzťah, ani priama komunikácia s človekom v núdzi, ale konkrétny podnet vytvoril odozvu aj u skeptikov, ktorí nedôverujú mediálnym dobročinným kampaniam.
Virtuálne komunity ako zdroje zmien
Na internete vznikli a vznikajú virtuálne komunity s rôznymi záujmami. Mnohé z nich revolučným spôsobom zmenili zažitý pohľad na niektoré procesy. Kto by pred dvadsiatimi rokmi povedal, že encyklopédiu je možné vytvárať aj inde ako v kancelárii múdrych sivovlasých pánov v oblekoch? Wikipédia ukazuje, že to ide. Kto by pred časom uveril, že na publikovanie vlastných názorov nebudeme potrebovať noviny, alebo knižné vydavateľstvá? Blogy už dokonca v niektorých prípadoch prerastajú do novín a tie z nich čerpajú. Napríklad pri teroristických útokoch na Londýn denník SME okrem správ spravodajcov a agentúr publikoval aj články z blogov Slovákov, ktorí žijú v Londýne. Tí častokrát podávali podrobnejšie informácie, rýchlejšie a v pridružených diskusiách aj častejšie aktualizované. To sú dva príklady, na ktorých vidieť ako internet a jeho virtuálne komunity prispievajú rôznymi inovatívnymi prístupmi do „tradičných“ oblastí.
Dobrovoľná pomoc cez internet
Podľa môjho názoru v súčasnosti na internete absentuje jeden špecifický typ virtuálných komunít. Komunity, v ktorých by boli združení ľudia, ktorí majú záujem pomáhať iným ľudom v núdzi. Ako som spomínal vyššie, som si istý, že existuje množstvo ľudí, ktorí by radi pomohli, ale jednoducho nevedia o tom, že niekto potrebuje ich pomoc. Typickým príkladom sú programátori, manažéri, štátni zamestnanci, teda ľudia s nadpriemernými príjmami, ktorí vo svojej práci často používajú internet. Miera ich pracovného nasadenia im znemožňuje výraznejšie sa angažovať vo svojom voľnom čase a ich životný štandard a okruh priateľov, či známych ich väčšinou neprivádza do styku s tými, ktorí sú v núdzi. Iste by mnohí z nich pomohli chudobnej rodine na opačnej strane Slovenska, avšak o nej nevedia a preto „nemôžu pomôcť“.
Predstavujem si sociálnu sieť, ktorá by primárne fungovala cez web. Fungoval by v nej nejaký mechanizmus hodnotenia dôveryhodnosti členov a členská báza by sa budovala systémom pozvánok. Táto virtuálna komunita by cez svojich členov prepájala tých, ktorí potrebujú pomôcť a tí, ktorí pomoc chcú poskytnuť. Hodnotenie dôvyhodnosti členov, spôsob budovania členskej základne a vhodne navrhnuté pravidlá by umožnili veľmi efektívne a adresné poskytovanie pomoci. Každý člen by mal právo oznámiť ostatným, že existuje konkrétny človek v núdzi. Rozhodnutie ostatných členov komunity, či pomôcť alebo nie by záležalo už len na ich dôvere voči danému členovi. Členmi komunity by mohli byť aj celé skupiny ľudí, alebo inštitúcie. Dobrovoľnícke neziskové skupiny (rôzne súčasné nadácie, charita, občianske združenia, ...) by tak získali ďalší komunikačný a fundraisingový kanál. Úspech veľkých mediálnych dobročinných akcí, alebo úspech jednoduchej myšlienky adopcie dieťaťa na diaľku dávajú nádej, že myšlienka takejto virtuálnej komunity je uskutočniteľná a môže byť úspešná. Nejde totiž o nič iné, len o využitie nejakej technológie (internetu) a inovatívnych prístupov (virtuálnych komunít) v tradičnej oblasti akou je dobrovoľné poskytovanie pomoci.
Jazyky
Dnes som v autobuse počul dve ženy, ktoré sa medzi sebou rozprávali po rómsky. Napadlo mi, že toto je cesta k utlmeniu národnostnej neznášanlivosti. Z ich reči (ani z ich výzoru, kedže nemali v rukách oštiepok alebo čípeš klobásu) som nevedel zistiť, či sú Maďarky alebo Slovenky.
Ešte treba vymyslieť jazyk, ktorý spôsobí, že človek prestane vnímať farbu kože.
Chiracov hyenizmus
Francúzsky prezident Jacques Chirac odmietol riešenie vojny Izrael-Hizballáh prostredníctvom vojsk NATO. Navrhol, aby hlavnú úlohu hrali francúzske vojská, avšak s podmienkou, aby cieľom vojenskej misie nebolo odzbrojenie Hizballáhu. Izrael, Libanon, OSN a rôzni politici sa na konferencii v Ríme zhodli, že Hizballáh je potrebné odzbrojiť. Prečo Chirac takto strečkuje?
Dôvodom je presvedčenie Francúzov, že potrebujú znovuobnoviť svoju veľmocenskú vážnosť a kultúrnu dominanciu. Inými slovami je za tým národná ješitnoť a pýcha. Preto tá nechuť voči NATO, kde majú hlavné slovo USA. Je to smiešne pokiaľ sa Francúzi strápňujú veľkohubými plánmi na vytvorenie "štátneho" frankofónneho internetového vyhľadávača, ktorý by konkuroval americkému Google. Podobne je smiešne keď Francúzi kritizujú nezávislý medzinárodný projekt Wikipedia. Vôbec však nie je smiešne, keď riešia svoje mindráky pri tak závažnej veci akou je vojna. Chiracov "trucpodnik" sa hyenisticky priživuje na cudzom nešťastí. NATO nie, my, my, my, ale len na zadku sedieť a nedajbože dostať sa do ohrozenia pri odzbrojovaní Hizballáhu.